VECNE ZAKONY - Natalia de Lemeny Makedonova

4. kapitola: Slobodná vôľa

U každého človeka sa v dospelosti začne prejavovať ďalší z večných zákonov – slobodná vôľa. Má slúžiť na to, aby človek šiel vo vývoji svojou vlastnou cestou, ktorá je väčšinou iná, ako to žiada jeho okolie. Každý vo svojom vnútri cíti, ako má kráčať životom, lebo ho k tomu podvedome vedú jeho vlastné predsavzatia a úlohy, ktoré dostal pred narodením. Ak však príliš skoro ovládne mladého človeka skazenosť, stane sa táto rovná cesta k cieľu krivolakou, alebo ju nahradí úplne iná.

Rodičia by svoje dospelé „dieťa“ nemali nútiť do toho, čo nechce. Ani v detstve pri dôležitých životných voľbách by nemali zasahovať do jeho rozhodnutia inak než radou a upozornením, napr. pri výbere školy a povolania. Do dospelosti prevláda v dieťati niečo podobné ako inštinkt u zvierat – napodobňovací pud. Podľa neho koná podobne ako jeho rodičia, ale rozhoduje sa pritom vedome, kým zviera koná podvedome.

V dávnych vývojových štádiách – v otrokárskej spoločnosti, vo feudalizme, nebol priemerný človek dostatočne slobodný. Vo svojich súkromných voľbách, napr. pri výbere povolania alebo manželského partnera, podliehal viac vôli svojho vládcu alebo nejakej autorite v rodine. S dospievaním ľudstva rastie jeho slobodná vôľa vo všetkých oblastiach života.

Napriek tomu mnohí aj v dnešnej dobe nechcú používať slobodnú vôľu. Je pre nich príjemnejšie a pohodlnejšie, keď rozhodujú o nich a za nich iní. So slobodnou vôľou je totiž spätá schopnosť samostatného rozhodovania a z neho vyplývajúca zodpovednosť za dôsledky. Mnoho ľudí práve z tohto dôvodu, či už vedome alebo podvedome, nechce plne využívať slobodnú vôľu.

Iní zas robia opak - bez rozmýšľania a dobrých rád sa chcú rozhodovať vždy len sami, často impulzívne, neuvážene. Nevedia, že dôsledky, ktoré budú musieť znášať, budú omnoho ťažšie ako ich rozhodnutia. Preto človek sa nemá vyhýbať upozorneniam, radám a skúsenostiam iných. Má ich však porovnať s vlastným poznaním a chcením a až potom sa rozhodovať.

Do ďalšej kategórie možno zaradiť ľudí, ktorí si myslia, že nemajú slobodnú vôľu. Sú natoľko ovládaní svojimi negatívnymi sklonmi a vlastnosťami, že zákon spätného pôsobenia im bráni vymaniť sa z ich následkov. Iba silná túžba po zmene, spojená s poznaním príčin týchto negatív, môže premôcť slabosť a zmobilizovať všetky rezervy na ich odstránenie.

Ak niekto trpí nedostatkom slobodnej vôle napr. v zamestnaní, mal by sa predovšetkým zamyslieť nad tým, v čom spočíva jeho nesloboda. Možno, že ho práca nezaujíma a musí sa do nej nútiť, prípadne mu nevyhovujú pracovné alebo časové podmienky, či kolektív. To všetko by mal zvážiť a možno aj zmeniť prácu alebo len pracovisko, ak tieto príčiny považuje za rušivé.

Niekto zas môže trpieť pocitom neslobody, pretože ho iní príliš využívajú pre jeho dobrotu, šikovnosť a ochotu. Vtedy by mal uvažovať o zmene vo vlastnom vnútri, lebo na inom pracovisku dopadne podobne.

Nedostatok slobody vo vzťahu treba tiež dôkladne preskúmať a hľadať skryté príčiny. Možno jeden z partnerov časom zistí, že ho s druhým nespája nič, čo by ho napĺňalo, preto sa cíti v partnerstve obmedzovaný. No často človek zotrváva v neslobodných väzbách len preto, že sa bojí žiť podľa vlastnej vôle, alebo nemá dosť odvahy na rozchod. Neuvedomuje si, že utrpenie ho tlačí k tomu, aby sa sebou zaoberal a prehodnotil svoj život. Výsledkom tohto tlaku nemusí byť vždy rozchod, niekedy stačí iba pochopenie situácie a partnera.

Mnohí toto vážne zamyslenie radšej zapíjajú alkoholom, alebo obviňujú iných za svoj osud. Ďalší ho zas premárňujú v únikoch – v nadmernej práci či koníčkoch, len aby sa nemuseli zaoberať sebou.

Snáď najťažšie zvládnuteľným prípadom, keď človek trpí nedostatkom slobodnej vôle, je odpykávanie karmy. Rozoberme si jeden príklad:

Dospelý syn veľmi trpí panovačnosťou svojho otca, ktorý za neho vo všetkom rozhoduje, obmedzuje ho, niekedy aj násilne. Nedorozumenia a hádky sú na dennom poriadku. Keďže syn je mladší, a teda duševne pohyblivejší, mal by on prvý pochopiť príčinu tohto obmedzenia. Nemal by ustavične žiadať od otca, aby sa zmenil, ale sa má usilovať pochopiť, prečo je taký.

V prvom rade by si mal uvedomiť, že sa narodil tomuto otcovi pod vplyvom zákona spätného pôsobenia, čo značí, že v minulosti sa k otcovi podobne správal aj on. Fakt, že je mu na ťarchu, aký je otec, hovorí o tom, že je ešte stále aj on taký, inak by mu tak neprekážalo otcovo správanie. Rovnaké negatívne vlastnosti sa totiž odpudzujú. Toto pochopenie môže ihneď zmeniť synov postoj k otcovi a odstrániť karmickú prekážku. V synovi sa prebudí potlačená slobodná vôľa, ktorú bude otec zrazu rešpektovať.

Ak prvý pochopí príčinu problémov otec, dôjde zároveň k zmene aj u syna. Obaja sú totiž karmicky spätí a vzájomne sa buď podporujú, alebo potláčajú.

Ak sa však syn nezmení a bude stále chcieť, aby tak urobil len otec, ponesie si svoje negatíva do výchovy vlastných detí. Niektoré, alebo aj všetky, sa budú tiež brániť jeho násilnej povahe a prejavovať voči nemu odpor. Tým dostáva ďalšiu možnosť uvedomiť si, že je naozaj taký istý ako jeho otec, a že v prvom rade by sa mal pozrieť na seba.

Inou príčinou panovačnosti otca môže byť pravý opak, že syn je veľmi slabý, nikdy neprejavil vlastné chcenie, a tým podporil znásobenie otcovej vôle. Ak aj syn ukáže na správnom mieste, že má svoju vôľu, príde k harmónii – k vzájomnému vyrovnaniu.

Na uľahčenie rozhodovania sa a pre vývoj vlastnej vôle má každý svojho „strážneho anjela“. Ide v podstate o jemnohmotného ducha – človeka, ktorý žil nedávno na Zemi, preto dobre pozná pozemské pomery, ale aj svojho zverenca, najmä jeho slabosti. Podľa zákona rovnorodosti trpí alebo trpel podobnými nedostatkami, preto ho dokáže ľahšie pochopiť. Jeho úlohou je radiť svojmu zverencovi pri vážnych rozhodnutiach a varovať ho pred nebezpečenstvom a pádom. Touto činnosťou sa sám zdokonaľuje v jemnohmotnosti a nemusí sa už vteliť na Zem, keď ho tam nepúta zákon spätného pôsobenia. Jeho vplyv vníma človek cez cit ako hlas svedomia, len ako radu, aby dospel k vlastnému rozhodnutiu – k rozvinutiu slobodnej vôle.

Každý strážny duch je o niečo lepší a dokonalejší než jeho zverenec. Nie je anjelom, aj keď sa ten názov zaužíval. Podľa zákona rovnorodosti je medzi človekom a strážnym duchom malý rozdiel v duševnom vývoji. Omnoho vyšší duch alebo anjel by totiž nedokázal človeka v jeho pozemských želaniach a chybách pochopiť. Tým, že strážny duch ho o čosi prevyšuje, urýchľuje svojím vplyvom jeho vývoj. Keď zverenec dá na jeho rady, má strážny duch z toho radosť, a naopak trápi ho, keď sa jeho chránenec neriadi hlasom svojho svedomia. Podľa zákona o slobodnej vôli nemôže strážny duch človeka do ničoho nútiť, ani nasilu odrádzať, i keď mu hrozí pád, ba aj smrť.

Každý človek, bez ohľadu na kvalitu svojho života, má strážneho ducha alebo aj niekoľkých – je to zákon. Nik nie je bez pomoci. Vyššou hierarchiou strážneho ducha je duchovný vodca, ktorého dostane človek s vyššími duševnými kvalitami.