VECNE ZAKONY - Natalia de Lemeny Makedonova

3. kapitola: Karma

Takmer každý z nás aspoň raz v živote pocítil, čo je to osudová rana. Prišla nečakane a kruto. Mali sme pocit, že je nespravodlivá, nezaslúžená a len ťažko sme sa s ňou vyrovnávali. Jedinou náplasťou, ktorá mala našu ranu vyliečiť, bola útecha, že sa nedá nič robiť, bol to osud. Pomysleli sme si, že za to nemôže nik, pretože tak to bolo určené zhora – vyššou mocou.

Podobným spôsobom, len s malým rozdielom, sa vysvetľuje dnes už všeobecne známy pojem karma. V nej je však pôvodcom osudovej rany nie vyššia moc, ani Boh, ale človek sám. Postihnutý vyvolal v niektorom svojom minulom živote príčinu, ktorej dôsledky znáša neskôr, i keď už na to zabudol. Karma teda súvisí s reinkarnáciou – znovuvteľovaním.

Z výkladu karmy je jasné, že Indovia, od ktorých sme prevzali toto slovo, veľmi dobre poznali zákon spätného pôsobenia. Pre nich osudové rany nie sú dôvodom na zúfalstvo a beznádej ako u nás v kresťanskej spoločnosti. Keď človek verí iba v osud, má pri jeho údere pocit krivdy, lebo nechápe dôvod rany, cíti sa akoby podvedený. Podľa karmy je odpykanie vín v tom živote, v ktorom vznikli, ľahšie, pretože človek vie, za čo pyká. Zakrývanie viny a vyhýbanie sa jej odčineniu prináša v ďalších životoch „nespravodlivé“ a nečakané údery.

Nie všetky viny pochádzajú zo zlých úmyslov a činov. Človek pyká aj za neúmyselné ublíženie, spôsobené neznalosťou alebo nedbalosťou. Napr., ak žena nepozná správne zásady stravovania, môže spôsobiť sebe, ale aj celej rodine choroby. Ich dôsledky môže znášať aj niekoľko životov vlastnými zdravotnými ťažkosťami alebo aj smrteľnou chorobou. Jej úlohou je pochopiť príčinu týchto ťažkostí alebo choroby a potom už nebude tieto chyby robiť.

Niekedy sa človek zaťaží karmickou vinou aj tým, že odsúdi niekoho za konanie, ktorého pohnútky nepozná. Bežne sa to robí v politike a u vplyvných osobností, kde iba prenášame názory niekoho iného, teda nepoznáme skutočnosť. Týmto odsúdením poškodíme určitú osobu na povesti a zaťažíme sa vinou, ktorú musíme napraviť trebárs tak, že zažijeme podobnú situáciu ako on, alebo budeme takisto ohovorení zdanlivo neprávom. Spoznať všetky príčiny karmy je veľmi ťažké, lebo bývajú rozmanité.

Odpykanie karmy môže prebiehať rôznymi formami:

1. Známy výrok zo Starého zákona „Oko za oko, zub za zub“ vysvetľuje, že človek pocíti rovnaké účinky svojich minulých chýb sám na sebe. Vrah bude v ďalšom živote zavraždený, zlodej okradnutý, zhýralec ochorie a pod.

Pozostalí obete násilia alebo krivdy sa nemajú snažiť o odplatu, lebo sa zaťažia podobnou karmou. Zákony to vykonajú v pravý čas a správnym spôsobom. Nič neostane pred nimi utajené a nepotrestané. Neskoršie odpykanie je dokonca znásobené. Niekedy sa práve preto odďaľuje.

2. Symbolické odpykanie. Keď sa človek zlepší skôr, ako ho zasiahnu spätné účinky karmy, prejavia sa len symbolicky alebo mierne.

Istý muž sa v predchádzajúcom živote prejedal, opíjal a ešte aj veľa fajčil. Je to na jednu osobu prehnané, ale berme to len ako príklad. Nesprávnou životosprávou a negatívnymi sklonmi teda vedome narúšal svoje dobré zdravie, ktoré tieto výstrelky bez ujmy znášalo. V tomto živote mal však v dôsledku týchto chýb smrteľne ochorieť. Keď si však počas choroby uvedomí svoje zlé návyky a začne vážne hľadať a uskutočňovať cesty k zdraviu, môže si vyliečiť smrteľnú chorobu týmto úsilím a odriekaním.

3. Čistá a hlboká láska k akejkoľvek osobe, i keď je neopätovaná, ale človeka povznáša a zdokonaľuje tak, že zabúda na seba a stáva sa nezištne dávajúcim a dobrým, zbavuje ho mnohých vín, spôsobených sebectvom a ľahostajnosťou v minulosti. Avšak keď niekto má oči len pre svoju lásku a druhí sú mu v ich bolestiach a starostiach ľahostajní, neprežíva pravú lásku, iba znásobený egoizmus.

4. Úsilie o dobro. Keď človek všetko, čo koná, podriaďuje čistým úmyslom, v zmysle večných zákonov, slabnú vlákna negatívnej karmy a začne sa tvoriť nová a čistá.

Ak človek znáša nepriaznivú karmu s odporom, nepochopením a nedochádza pritom u neho k zlepšeniu a zdokonaleniu, nezbavuje sa karmy, ale stále ho „tresce“, až kým sa nezmení. Spätné účinky teda neznamenajú vždy aj odpykanie karmy.

Ľudia radi zovšeobecňujú a všetky negatívne prejavy a udalosti bez rozmýšľania hádžu do jedného vreca. Všetko je pre nich len karma, akoby neexistovala slobodná vôľa, ktorá spôsobuje, že sa tvorí aj nová karma. Keby všetko bolo len karmické a človek by nemal vlastnú vôľu na nové činy, nebol by vývoj. Mnoho nevinných ľudí, často aj lepších než väčšina, padlo za obeť slobodnej vôle iných. Z histórie sú známe mnohé prípady – upaľovanie a mučenie v období temna, prenasledovanie a zabíjanie prorokov, koncentračné tábory a pod. Slobodná vôľa dáva človeku možnosť: buď si uľahčiť odpykávanie viny alebo naopak, ešte viac si zamotať vlákna „ťažkého“ osudu novou karmou.

Keby všetko zlo a neprávosť človek prijímal iba pasívne ako svoju karmu a nebojoval by o svoje práva, znásoboval by zlo toho druhého, lebo bez odporu by mu umožňoval ďalej ubližovať.

Ako spoznáme, čo je karma a čo nie? Teoreticky je to veľmi jednoduché, ale prakticky je to ťažké. Treba na to disponovať maximálnou úprimnosťou a otvorenosťou voči sebe. Keď sa vážne zamyslíme nad tým, čím v živote trpíme, a keď si uvedomíme, že i keď nechtiac, podobné veci robíme aj my iným, prídeme na to, že to nás tresce karma a nie slobodná vôľa iných. Len tak sa naučíme rozoznávať zaslúžené a nezaslúžené zlo. Nikto iný, iba človek sám sa musí pochopiť a pomôcť si.

Zrýchlená karma. Keď sa niektorí ľudia dajú na cestu k zdokonaleniu, cítia sa zrazu napadnutí omnoho väčším zlom, než pociťovali predtým. Nastáva tu zrýchlené očisťovanie, ktoré sa prejaví zvýšeným množstvom negatívnych vplyvov a udalostí. Tento fakt často odradí ľudí od dobrého úmyslu pokračovať v pozitívnom vývoji. Nevedia, že miesto odpykávania vín do konca života by v prípade „obrátenia“ trpeli len pár rokov alebo aj kratšie.

Výraz karma sa používa aj v pozitívnom zmysle. Hovoríme o dobrej karme, ak niekoho sprevádza úspech, bohatstvo, výhry či dedičstvo bez toho, že by použil nekalé prostriedky, či prílišnú námahu. Závisť je v tomto prípade neopodstatnená, lebo je to znásobená žatva jeho minulých činov. Závisť je pre vysielateľa zradnou zbraňou, ktorá v spätných účinkoch postihne predovšetkým jeho, trebárs vo forme choroby alebo straty.

Slovo karma môže znamenať aj úlohu, poslanie, s ktorým sa človek rodí, aby priniesol nové poznatky a pomoc ľudstvu. Je určená ešte pred vtelením. Ide o veľkých vedcov najmä v oblasti zdravotníctva, umelcov, prorokov a pod.

Nie je dôležité vedieť, či je nejaká udalosť karmická alebo nová. V minulých životoch nemáme pátrať. Keby sme si ich pamätali, mnohí by nevedeli odpustiť svojim blízkym zlo, ktoré im predtým spôsobili, a tým by im nechtiac zabraňovali, aby ho mohli odčiniť. Človek, ktorý by si pamätal svoje minulé životy, žil by v súčasnom len ako nezúčastnený pozorovateľ v odpykávaní viny alebo prijímaní dobra. Neprežíval by udalosti naplno v citových hĺbkach a výškach, takže jeho duša by sa nevyvíjala. Vrátila by sa po smrti do astrálu len v takej zrelosti, ako z nej odišla. Má sa však každým životom zdokonaľovať, a to prežívaním.

Keby to bolo pre človeka užitočné alebo nutné, pamätal by si minulé životy. Iba silné citové zážitky z minulých životov ovplyvňujú a zdokonaľujú človeka a jeho názory. Napríklad, kto prežil vojnu ako obeť, nepamätá si, ako a čím trpel, ale vo svojom podvedomí vie, že je hrozná a že si ju neželá.

Keby človek vopred poznal všetko, čo ho v živote čaká, nevyvíjal by úsilie samostatne sa rozhodovať a nemohol by pestovať slobodnú vôľu. Pre koho je prospešné, aby sa dozvedel budúcnosť alebo svoje minulé životy, dozvie sa to, aj keby nechcel. Komu je to na prekážku, nedozvie sa to, aj keby chcel.

Každý človek má svoju individuálnu karmu, ktorú druhý nemôže a nemá spoznať.

Pri ťažkých životných udalostiach ľudia často nariekajú a žalujú sa: „Ako to len Boh mohol dopustiť?“ Keďže už poznáme zákon spätného pôsobenia, vieme, že nás stíhajú spätné účinky našich činov, teda karma, a nie Boží trest.

Človek, ktorý svojím postavením vyvolával konflikty a vojny, a pritom ich bol sám ušetrený, musí v niektorých životoch, keď sa vytvoria podmienky, znášať za to znásobené dôsledky.

Nie všetky obete vojny majú však karmické viny. Niekedy sú týmito udalosťami postihnutí aj veľmi čistí jedinci, ktorí sa dobrovoľne rozhodli znášať utrpenie so svojimi blízkymi, preto sa k nim inkarnovali, vteľovali.

Zažiť vojnu na vlastnom tele môžu tiež ľudia, ktorí nikomu navonok neubližujú, ale v myšlienkach sú násilní a nenávistní. Nechcú to však verejne prejaviť, aby si nepokazili dobré meno. Plným prežitím týchto negatívnych pocitov vo vojne sa ich zbavia, lebo spoznajú ich následky. Z toho, čo sme uviedli, vyplýva, že vojny sú vlastne „plánované“, lebo sa zo spätných účinkov dajú predvídať.

V krajinách, kde sa vyskytuje hlad, trpia ľudia s ťažkými vinami voči svojim blížnym. Buď im nedali zaslúženú odmenu za prácu a nechali ich živoriť až hladovať, alebo to mohli byť aj zamestnanci, ktorí okrádali svojho nadriadeného, hoci bol k nim spravodlivý. Ďalej túto karmu znášajú lenivci, ktorí brali odmenu za prácu a nedávali za ňu príslušnú protihodnotu, vedome narúšali zákon rovnováhy. Touto karmou trpia aj duševne nezrelí jedinci, ktorí nepoužívali vlastnú slobodnú vôľu na to, aby sa dokázali v živote sami uživiť, ale radšej zneužívali dobrotu iných.

Hromadné aj individuálne nehody sú spätným účinkom nedbalosti, nezodpovednosti, ale aj nenávisti a chamtivosti jednotlivcov a skupín. Napríklad bývalí piráti, ktorí pripravili o život celé posádky lodí, sa v niekoľkých životoch môžu dostať do opačného postavenia – ako obete hromadných dopravných nešťastí.

Príčiny živelných pohrôm bývajú dvojakého druhu: buď sú prirodzeným dôsledkom rozkladu hmoty, alebo sú „trestom“ – spätným účinkom mravného a hospodárskeho rozkladu spoločnosti. Ako príklad môžu slúžiť mestá Pompeje, Sodoma a Gomora. Tí, čo sa mali zachrániť, boli vopred varovaní, aby unikli z postihnutého miesta. I keď pohroma prebehla podľa prírodných zákonov, teda vo forme zemetrasenia, záplav či výbuchu sopky, jej termín bol plánovaný „zhora“.

Jasnejším príkladom karmickej „odplaty“ je staroveké mesto Ninive, kde vládla celková skazenosť a úpadok. Po varovaní prorokom Jonášom sa však Asýrčania dali na pokánie, každý sa snažil zmeniť svoj život, dokonca aj skutkami. Podľa zákona spätného pôsobenia ich rýchla a úprimná zmena zachránila mesto pred skazou.

Neskôr ich potomkovia znova podľahli predchádzajúcim chybám, a tak bolo obrovské mesto, ktoré sa zdalo nedobytné a nezničiteľné, zrovnané so zemou zásahom „zhora“.