VECNE ZAKONY - Natalia de Lemeny Makedonova

1. kapitola: Večné zákony

Prečo má človek poznať večné zákony? Aký to má pre neho zmysel? Aby sme vedeli odpovedať na tieto otázky, skúsme sa na ne pozrieť cez oblasť, v ktorej podobné odpovede už poznáme.

S hromadným rozvojom automobilovej dopravy sa zvýšili nároky na jej kvalitu, a preto každý vodič musí poznať pravidlá cestnej premávky a podľa nich sa riadiť. Zo začiatku sa mu zdajú mnohé predpisy zbytočné, pretože nepozná ich zmysel a súvislosti. Až keď musí za každý chybný krok platiť, či už formou pokuty, materiálnymi škodami alebo úrazom, pochopí, že mu neostáva nič iné, ako sa dopravným predpisom podriadiť.

Podobné je to aj s večnými zákonmi. Pokiaľ ich nepoznáme a nedodržiavame, neustále nás poškodzujú a všemožne „trestajú“ až dotiaľ, kým sa im neprispôsobíme a nepochopíme ich zmysel. Paradoxom nášho moderného života je, že kto chce jazdiť autom, musí poznať dopravné predpisy, aby neohrozoval seba aj iných. Avšak v bežnom živote sa z neznalosti večných zákonov nechávame denne ubíjať ich dôsledkami, ktoré sú v porovnaní s jazdou neraz nebezpečnejšie.

Ako je možné, že nám uniklo poznanie večných zákonov, keď sú večné a stále prítomné? Kým bolo pre väčšinu z nás dôležité len uspokojovanie pozemských potrieb a žiadostí, nemohli sme dospieť ku kontaktu s večnosťou. Naša duša nebola ešte pripravená prijať toto poznanie. V dnešnej dobe však už mnohí z nás majú dostatočne vyvinuté duševné schopnosti, takže dvere k spoznaniu večných zákonov sú pred nami otvorené.

Všeobecným vývojom sa zvýšili u každého človeka nároky na hmotné pohodlie, kvalitnejšie bývanie, lepšiu hygienu, tvorivejšiu prácu, viac sa venujeme aj zovňajšku a kultúre. Súbežne sa znásobili požiadavky na vyššie duševné poznanie, pretože telo sa môže dokonale vyvíjať iba v harmónii s dušou. Čoraz viac ľudí chce preniknúť do tajomstiev života stále hlbšie. Túžia dozvedieť sa, ako lepšie žiť, ale aj prečo vlastne žijú a prečo umierajú.

Lenže ktorá cesta z mnohých, čo sa dnes ponúkajú, vedie k správnemu poznaniu? Veď koľkí na tých svojich blúdia, dokonca aj padajú, takže začínajú pochybovať, či pravá cesta vôbec existuje. Z tohto labyrintu sa však človek môže vymotať len vtedy, ak si zachová jasnú hlavu a otvorené srdce. Podobne ako v doprave značky a smerové tabule dovedú človeka bezpečne do cieľa, v bežnom živote sú večné zákony míľnikmi na ceste k poznaniu.

Uplatnenie večných zákonov v praxi býva spočiatku namáhavé. V mnohých prípadoch sa bude musieť človek obrátiť o 180 stupňov späť alebo úplne iným smerom, ako bol dosiaľ zvyknutý. No časom zistí, že jeho život sa stal pokojnejší, vyrovnanejší a podriadi sa im dobrovoľne, ako to urobil pri dopravných predpisoch. Poznaním a dodržiavaním večných zákonov bude v spoločnosti postupne miznúť utrpenie, zhon a nespravodlivosť, ktoré sú ovocím ich neznalosti.

Utrpenie nie je nevyhnutnou súčasťou života, ako to tvrdia niektoré duchovné smery. Je len dôsledkom chybných činov, ktorých sa dopúšťame z nevedomosti.

Ako sa vlastne prejavujú večné zákony? Predovšetkým pôsobia ako sila, ktorá udržiava vesmírny kolobeh. Jej účinky dokážeme pochopiť ako jeden celok iba intuitívne. No rozum, ktorý rád zatrieďuje a škatuľkuje, ju vidí ako súhrn rozličných zákonov.

Večné zákony sa prejavujú nepretržite, bez ohľadu na vznik a zánik vesmíru, lebo sú stále a nemenné. Na tomto svete im podliehame v rôznych oblastiach života – v prírode, v činoch, v myslení, citoch a dokonca aj po smrti. Často si ich vplyv na náš život nevieme logicky vysvetliť, preto svoju nevedomosť zakrývame jednoduchým tvrdením, že ide len o náhodu alebo o niečo, čo vôbec od nás nezávisí.

Vesmír, aj neviditeľné svety nad ním majú množstvo obyvateľov. Človek je schopný spoznať a prijať tieto „iné svety“ len vďaka tomu, že sú popretkávané rovnakými zákonmi. Nehmotné, avšak vnímateľné pôsobenie prazákonov budeme postupne objavovať, o ich existencii sa však musí presvedčiť každý sám dôkladným pozorovaním a hodnotením svojho života a okolia. Hmotné účinky večných zákonov už dávno zistili rôzne vedecké disciplíny, preto má každý možnosť nájsť vo svojej profesii obdobu ich pôsobenia.

Teraz si vysvetlíme večné zákony len na známych skutočnostiach a pojmoch z bežného života, až potom ich budeme rozvíjať aj v iných oblastiach, súbežne s prijímaním nových poznatkov. Neskôr pochopíme, že takmer každý dej je výsledkom pôsobenia viacerých zákonov a že naozaj pôsobia ako celok. Napriek tomu si ich rozoberieme teraz jednotlivo.

Ako sa prejavuje zákon tiaže v nehmotnej forme života? Hľadajme ho najmä v oblasti myslenia a cítenia. Iste každý pozná z vlastnej skúsenosti, ako ho zlé myšlienky alebo vážne starosti „ťažia“. Takisto nečisté svedomie alebo chybné rozhodnutia nás unavujú, vyčerpávajú a „tlačia“ k zemi, akoby sme niesli na chrbte veľký náklad. No poznáme aj pocit eufórie, vznášania sa, keď nás radostné správy, ušľachtilé myšlienky a láskyplné city akoby nadľahčovali.

Zjednodušene môžeme vyjadriť, že zákon tiaže sa na nehmotnej úrovni života prejavuje tým, že všetko negatívne, nepríjemné a zlé nás zaťažuje, kým pozitívne a optimistické myslenie a city nás nadľahčujú, povznášajú.

Ľahko sa zbližujú ľudia s rovnakými sklonmi, záujmami a životnými hodnotami. Preto spájať, priťahovať sa a rozumieť si možno len na rovnakej úrovni. Nerovnorodé sa nemôže spájať, odpudzuje sa, vytvára nesúlad a utrpenie.

Analógiu v prírode môžeme nájsť napríklad pri krížení plodín. Nepodarí sa nám skrížiť pšenicu s jablkom, lebo sú to dva rozličné druhy rastlín. Ale pšenicu s inou obilninou môžeme skrížiť, pretože ide o rovnaký druh.

V citovom živote je takýmto príkladom partnerstvo. Láskyplný a trvalý vzťah môže vzniknúť len v takej dvojici, v ktorej obaja úprimne milujú. Ak len jeden miluje a druhý je ľahostajný chýba rovnorodosť citov – obojstranná láska. V takom vzťahu vzniká nerovnováha, ťažkosti a utrpenie, lebo je narušený zákon rovnorodosti. Ak však takých partnerov spája iná rovnorodosť, napríklad lipnutie na majetku, deťoch alebo niečom inom, vtedy môžu spolu existovať dobre, no skutočnú lásku nespoznajú.

Spolu s predchádzajúcim zákonom úzko súvisí zákon doplnenia do celku. Podľa neho sa v rovnakom druhu v čase zrelosti priťahujú protiklady, opačné póly – kladný a záporný, samec a samička, muž a žena, lebo tvoria spolu dokonalý celok. Práve preto je prvým predpokladom zákona o doplnení do celku rovnorodosť. Spáriť sa môže napríklad kohút a sliepka. No kohút a mačka sa nespária, lebo nepochádzajú z rovnakého druhu. Ani dve sliepky sa nespária, aj keď sú z rovnakého druhu, chýba im totiž protipól.

Podobné je to aj s ľudskými vlastnosťami. Nie rovnaké, ale rôznorodé sa dopĺňajú do celku. Keď majú napríklad obaja partneri rovnakú vlastnosť – nestálosť, v ich vzťahu niet pokoja a poriadku. Prevláda v ňom chaos a nevyrovnanosť. Ak sú však obaja partneri maximálne stabilní, chýbajú im nové impulzy, nudia sa alebo si svoju obmedzenosť ani neuvedomujú.

Najideálnejší stav pre harmonický život vytvára dvojica, ktorá sa dopĺňa odlišnými vlastnosťami, ale napriek tomu uznáva rovnaké životné hodnoty a ciele.

Ako sa dá vysvetliť zákon spätného pôsobenia? Účinok tohto zákona v bežnom živote ľudia postrehli už dávno a vyjadrili ho prirovnaním „Čo človek dáva, to dostane“. Kresťanom priblížil tento zákon Kristus svojím výrokom „Čo človek zaseje, to zožne“. Z fyziky nám ho pripomína zákon akcie a reakcie.

Keďže je vesmír ohraničený, a nie nekonečný, ako sa nám to zdá z obmedzeného ľudského pohľadu, nič sa v ňom nemôže stratiť. Všetko sa v kruhu vracia späť k východisku, dokonca ešte znásobené. Podľa zákona rovnorodosti sa pri spätnom pohybe rovnorodé priťahuje, hromadí, teda zväčšuje. Preto zákon spätného pôsobenia pôsobí súčasne so zákonom rovnorodosti.

No, ak hodnotíme činy nejakého človeka alebo aj vlastné, nie vždy objavíme ich okamžité dôsledky, teda spätný účinok, hoci to očakávame. V bežnom živote nebýva dobro vždy odmenené dobrom, a ani zlo rovnakou mincou. Stačí si spomenúť na ľudí, ktorí žijú v blahobyte a v spokojnosti aj na úkor iných. Ovocie ich činov v podobe spätných účinkov nevidíme hneď, nuž si myslíme, že tento zákon nefunguje presne. Kto však pochopí, že život človeka je veľmi krátky na to, aby v ňom mohol „zožať“ všetko, čo v tomto živote „zasial“, musí hľadať vyrovnanie vo večnosti – na onom svete a v opätovných návratoch na Zem.

Väčšina z nás sa zdokonaľuje iba tým, že robí chyby. Ich dôsledky – spätné účinky nemusí však prežiť ešte v tom istom živote, pretože ešte na ne jednoducho nedozreli podmienky. To však neznamená, že sa stratili. Mnohí práve z tohto časového posunu prestali veriť v platnosť zákona spätného pôsobenia, v spravodlivosť.

Všetky staré náboženstvá na celom svete poznali viacnásobné návraty človeka na Zem – reinkarnáciu, ktorá jediná dáva možnosť odpykať chyby tam, kde vznikli – na Zemi.

V 6. storočí na ekumenickom koncile v Carihrade chcela kresťanská cirkev dokázať, že ľudská vôľa môže meniť aj večné zákony. Popretím reinkarnácie chcela zmazať vplyv zákona spätného pôsobenia. Samozrejme zákon fungoval, či ho uznávala, alebo nie. Podľa kresťanských predstáv človek, ktorý zhrešil, sa dostane po smrti do „pekla“ – navždy. Ale večné odpykávanie chýb v „pekle“ nedáva ďalšiu možnosť vývoja. Človek už teda nemá možnosť napraviť chybu a zmeniť sa. Iba opätovný život na Zemi poskytuje takú príležitosť.

O tom, že aj v období Krista poznali a uznávali reinkarnáciu, svedčia pozostatky, ktoré „zabudli“ vtedajší upravovatelia Biblie z nej vyňať. Je ich viac, spomenieme len niektoré.

Apoštoli sa pýtali Ježiša, keď zbadali slepého žobráka: „Kto zhrešil, on sám alebo jeho rodičia?“ Chceli sa tak dozvedieť, za koho svojou slepotou pyká, či za rodičov, alebo za seba.

Ďalej v Matúšovom evanjeliu, v 17. kapitole, 10. verši Ježiš jasne hovorí, že staroveký prorok Eliáš prišiel znova na Zem v osobe Jána Krstiteľa, ale nespoznali ho a zabili.

Ukážeme si na príklade zo súčasného života, ako približne funguje zákon spätného pôsobenia.

Mladý muž uháňa na aute príliš rýchlo cez dedinu. Nerešpektuje dopravné predpisy, lebo pre svoju mladosť ešte nevie predvídať. Keď mu vbehne do cesty dieťa, napriek maximálnemu úsiliu nestačí zabrániť nehode a spôsobí mu úraz. Ak muž úprimne oľutuje svoju chybu a prejaví to aj skutkom tak, že začne jazdiť opatrnejšie, už si sčasti svoju vinu odpykáva. Jeho pozitívny postoj k chybe vedie k tomu, že sa čoskoro uzavrie kruh spätných účinkov. Jeho pykanie sa napríklad môže dovŕšiť tým, že zabráni nejakým spôsobom inej vážnej nehode, ktorej bude svedkom.

Kto sa však zo svojej chyby nepoučil, nemusí už dostať príležitosť na jej odčinenie v tomto živote. Podľa zákona spätného pôsobenia si ju odnáša do ďalšieho života. Zároveň bude podľa zákona rovnorodosti znášať znásobené dôsledky približne takto: buď sa sám stane obeťou nehody s ťažším úrazom, ako spôsobil, alebo mu niekto iný vážne zraní dieťa.

Teda spätné účinky splatené rovnakou mincou – nehodou zasiahnu len toho, kto sa zo svojej chyby nepoučil. Postihnutý tým dostáva ďalšiu možnosť na vlastnom utrpení pochopiť svoje nedostatky, a tak sa zmeniť. Z uvedeného vyplýva, že nie Boh, ale človek sám sa trestá, keď nepozná a nedodržiava večné zákony, ktoré na neho pôsobia ako bumerang.

Možno sa niekto po spoznaní zákona spätného pôsobenia zamyslí nad tým, prečo sa niekto narodí ako mrzák, keď ešte nestihol v živote nič zlé urobiť. Alebo v tej istej súvislosti začne uvažovať, ako boli potrestaní vojnoví zločinci, ktorí surovo vraždili a kaličili ľudí. Je pravda, že nie všetci niesli následky za svoje činy v tom živote, v ktorom neľudsky konali. Čím neskôr ich však znášajú, tým sú ťažšie. Rozmnožia sa podobne, ako keď zasejeme jedno zrno a z neho vyrastie viacej zŕn.

No nie každé utrpenie je prejavom spätných účinkov. Mnohí znášajú útlak, škodu alebo chorobu z nezvládnutého pocitu krivdy, z nedostatku lásky a pochopenia. Sebaľútosť je útechou iba na chvíľu, potom si človek musí uvedomiť svoju slabosť a hľadať príčiny, ktoré ho priviedli do tejto neprekonateľnej situácie. Po pochopení seba, ale aj iných bude možno konať konštruktívne, aby sa zbavil ďalšieho utrpenia.

Nikto snáď nepochybuje, že pohyb je nevyhnutnou súčasťou života. Všetko, čo sa podriadi zákonu pohybu, má v sebe život, a tým aj vývoj. Kde je nedostatok pohybu, tam dochádza k stagnácii a úpadku.

V prírode majú zvieratá svojich prirodzených nepriateľov, ktorí ich nútia k neustálemu pohybu a ostražitosti – tak sa zdokonaľujú a vyvíjajú. Za obeť padnú iba slabé, choré a staré tvory.

Aj u ľudí primeraný telesný pohyb, dokonca aj stres, pôsobí aktivizujúco na telo aj myseľ, odhaľuje skryté rezervy a v dôsledku toho podporuje vývoj. Pohodlní a leniví ľudia ochorejú a zoslabnú skôr než aktívni. Ich myseľ býva často rovnako ako telo strnulá a lenivá, a preto je len ťažko schopná pochopiť príčiny svojho utrpenia. Títo chudáci nemajú ani dosť síl a odvahy, aby unikli z ubíjajúcej situácie, alebo ju zmenili. V prípade choroby si nechcú upraviť nevhodnú životosprávu, ani zbaviť sa zlých návykov. Nedostatok pohybu je teda brzdou telesného aj duševného zdravia a vývoja.

Pri nadmernej aktivite, často vyplývajúcej z dlhotrvajúceho stresu, a pri veľkej fyzickej záťaži vznikajú podobné dôsledky ako pri nedostatku pohybu – rýchlejšie starnutie a choroby.

Tak ako telo potrebuje neustály pohyb, tak aj duša. Tá sa hýbe myslením, rozvíjaním citov a vytyčovaním cieľov. Zákon pohybu sa prejavuje v duševnej oblasti ako chcenie – vôľa, pomocou ktorej uskutočňujeme svoje želania.

Ak chce človek žiť v telesnom a duševnom zdraví, musí sa podriadiť zákonu rovnováhy. Znamená to neustálu snahu o vyrovnávanie výkyvov a harmónie, ktoré spôsobuje aktívny život. Každý má dbať, aby v jeho živote bola rovnováha medzi dávaním a braním, medzi prácou a oddychom, medzi utrpením a radosťou. Rovnováha nie je stav, ktorý trvá večne, ale o ktorý sa človek musí večne usilovať. Kto nedbá na zákon rovnováhy, je ním „vyrovnávaný“ vo forme rozličného utrpenia – depresiami, slabosťou, chorobami a nehodami.

U mnohých ľudí spôsobilo zrýchlené tempo života iba bezhlavé konanie bez jasného životného konceptu, s jediným cieľom – prežiť. Kto nemá čas pravidelne, aspoň pár minút denne sa zamýšľať nad svojím životom, nad svojím konaním, túžbami a cieľmi, je v neustálom strese a v napätí, ktoré potom prenáša aj na svoje okolie a do svojej práce. Jeho život je len premárnenou šancou, lebo nemá čas si uvedomiť, načo tu vôbec je.

V každom človeku sa začne už v mladosti prejavovať túžba po duchovnom poznaní formou nevysvetliteľného nepokoja a hľadania. Zmyslom tohto zákona je, aby človek duševne rástol a rozvíjal sa. Niektorí túto túžbu veľmi skoro udusia alebo zatlačia do úzadia ako niečo, čo je v praktickom živote nepoužiteľné a zbytočné.

Iní jej zas vytýčia nesprávny smer. Týka sa to najmä mládeže a zbožňovania idolov – spevákov, hercov, športovcov. Tieto vzory ju inšpirujú skôr k pestovaniu márnivostí, než k aktívnemu hľadaniu vyšších duchovných právd a k poznaniu pravého zmyslu života.

Ďalší zas túžbu po krajšom a dokonalejšom svete, ktorá je prejavom tohto zákona, realizujú pohodlným spôsobom - únikom do iných svetov v stave zmeneného vedomia, pomocou drog alebo meditácií. Zahatávajú si tak cestu k poznaniu vyšších právd prirodzeným vývojom na Zemi.

Takzvaní „realisti“ pretransformovali túto túžbu, tento nepokoj do honby za čisto pozemskými hodnotami – majetkom, postavením a zábavou. Napriek neustálemu uspokojovaniu týchto pre nich najdôležitejších potrieb, chýba im pokoj a vyrovnanosť. Nenašli totiž ten pravý zmysel života, ku ktorému ich malo hľadanie doviesť – k poznaniu sveta a seba samého.