VECNE ZAKONY - Natalia de Lemeny Makedonova

2. kapitola: Vesmír

Pri pohľade na nekonečne vzdialené hviezdy sa zdá priam neuveriteľné, že vesmír má svoje hranice, že je konečný a ohraničený. Zákony fyziky nám potvrdzujú, že kde existuje čas a priestor, musia byť aj hranice. I keď sú pre nás nepredstaviteľne ďaleko, predsa len existujú. V určitých obdobiach sa vesmír v rámci týchto hraníc rozpína, rastie a neskôr zase mizne, až z neho ostáva iba neviditeľné prasemeno, ktoré sa znovu postupne obaľuje a narastá.

Z hľadiska ľudského videnia sa vesmír skladá z dvoch základných častí, z viditeľnej a neviditeľnej. Napriek tejto výraznej odlišnosti sú obe časti hmotné, avšak každá iného druhu. Zjednodušene budeme viditeľnú časť nazývať hrubohmotnosť a neviditeľnú časť jemnohmotnosť. Sú to teda dva odlišné svety, ktoré však spája rovnaký pôvod – hmota. Tá podlieha neustálym premenám – rastie, hutnie a rozpadá sa, lebo je nedokonalá, nestála. Aj obe časti vesmíru podliehajú týmto procesom, keďže sú hmotné.

Pod hrubohmotným vesmírom si treba predstaviť iba hmotné, viditeľné vesmírne telesá – hviezdy a planéty, pod jemnohmotným ich tzv. tiene, ktoré majú rovnaký, ale omnoho väčší tvar, ľudským okom neviditeľný.

Nad celým vesmírom sú ďalšie svety, ktoré sú nehmotné, budeme o nich hovoriť až neskôr. Tie už nebudeme zahŕňať pod pojem vesmír, ale do pojmu stvorenie. Hoci celým stvorením prenikajú rovnaké zákony, predsa ich účinky sú rôzne, závisia od úrovní, cez ktoré pôsobia. Hlavnou príčinou, i keď nie jedinou, je predovšetkým odlišná teplota v jednotlivých svetoch.

Hrubohmotný vesmír je podľa zákona tiaže rozdelený do siedmich úrovní nad sebou. Dolu rotujú najhutnejšie, najchladnejšie úrovne a vyššie úrovne sú priepustnejšie a jemnejšie. Pod vplyvom vyššej teploty sa horné úrovne pohybujú rýchlejšie, spodné zas pomalšie. Rýchlejší pohyb a väčšie teplo má za následok dlhšiu životnosť úrovní. Vyššie svety sú preto trvácnejšie, jemnejšie a aj väčšie. Nižšie úrovne sú hutnejšie a menšie. Keďže nimi preniká menej svetla, rotujú pomalšie, skôr sa rozpadávajú a podliehajú rozkladu.

Jemnohmotný vesmír je tiež podľa zákona tiaže rozdelený do siedmich úrovní. Obe časti vesmíru majú teda sedem vrstiev, ktoré sú na okrajoch jemnejšie, a tým podľa zákona rovnorodosti vytvárajú možnosť vzájomného prelínania, spájania. Rozdiel medzi hrubohmotnosťou a jemnohmotnosťou je totiž taký obrovský, že bez tohto rozvrstvenia by spojenie všetkých úrovní nebolo možné.

Celý vesmír pozostáva zo siedmich základných častí, ktorých názvy sa spomínajú v Biblii, v Zjavení Jána: Efezus, Filadelfia, Laodicea, Pergamos, Sardy, Smyrna a Tyatíra. Zem sa nachádza v časti Efezus. Podľa zákona tiaže patrí do úrovne nižších planét, nie však najnižších.

Celým vesmírom preniká neviditeľná energia – základná sila. Prejavuje sa ako svetlo a teplo, ktoré za pôsobenia večných zákonov udržiava jednotlivé úrovne stvorenia. Hoci je hmota nehybná a nemá vlastné teplo, napriek tomu každé teleso zvlášť a celý vesmír rotuje. Základná sila ho zahrieva a krúti prostredníctvom vyššieho sveta, o ktorom si povieme neskôr.

Aj človek je v kontakte so základnou silou, ktorá existuje mimo neho. Spája sa s ňou prostredníctvom citu a jeho pohnutí. Keďže je táto sila neutrálna, dá sa použiť aj pozitívne, aj negatívne; podľa kvality citov. Základná sila je akoby vodičom, cez ktorý sa sprostredkováva dobro, ale aj zlo, šťastie alebo nešťastie. Keby človek nemal k dispozícii túto základnú silu, bol by na Zemi v možnostiach existencie a vývoja veľmi obmedzený. Spomínaná sila sa nazýva základná, lebo okrem nej prúdia vesmírom aj iné energie – z nižších svetov, na ktoré sa nenapájame citom, ale rozumovými schopnosťami a činnosťami.

Vo vesmíre nie je ticho a tma, ako sa nám to zdá pri pozorovaní nočnej oblohy. Všetky telesá vo vesmíre žiaria ako drahokamy a ich farebné odtiene prezrádzajú, aký je na nich život. Vo vyšších sférach sa farba zlučuje so zvukom a v tejto jednote znie nepredstaviteľne krásna hudba, nazývaná nebeská harmónia. S každou zmenou akordov sa mení farba aj intenzita vyžarovaných lúčov.

Jemnohmotná časť Zeme – jemnohmotnosť , hovorí sa jej aj onen svet, záhrobie, astrál, je staršia ako hrubohmotná časť – hrubohmotnosť. V jemnohmotnosti sa vyvíjala naša duša, lebo vznikla skôr než hmotné telo. Jej vznik si ešte vysvetlíme neskôr.

Už je aj vedecky dokázané, že po smrti vychádza z tela neviditeľná energia – duša, ktorá má určitú váhu, i keď v porovnaní s telom nepatrnú. Vedci ju zmerali, a tým dokázali, že duša je tiež hmotná. Naše hmotné telo smrťou zaniká, rozkladá sa na pôvodné prvky, ktoré sa po každom majiteľovi stávajú dokonalejšie, a tým preduchovňujú hmotu. V dôsledku zákona rovnorodosti nemôže duša po smrti tela ostať na Zemi, lebo jej jemná podstata sa tu nemôže aktívne prejavovať a pôsobiť na svoje okolie. Podľa zákona spätného pôsobenia a zákona rovnorodosti sa vracia do miesta svojho pôvodu – do jemnohmotnosti, kde pokračuje na inej úrovni vo svojej vedomej existencii.

Podľa toho, čo sme uviedli, je teda smrť ukončením života na Zemi a narodením do astrálneho sveta. Kvôli tejto dôležitej udalosti prídu mnohí mŕtvi príbuzní a známi privítať nového obyvateľa záhrobia. Umierajúci ich vníma svojimi jemnohmotnými duševnými zmyslami, lebo po smrti tela už nevníma hmotnými zmyslami. Keď duša vyjde z tela, ostáva v blízkosti pozostalých a vníma všetko, čo hovoria a robia. Rozpráva sa s nimi, dotýka sa ich, presviedča ich, že nezomrela, ale nik ju nepočúva. Zákon rovnorodosti zabraňuje vnímať nerovnorodé dojmy, preto živí nedokážu vidieť dušu, ani počuť jej hlas. Takisto necítia dotyky duše na svojom tele.

Vyspelá duša sa po smrti veľmi rýchlo odpúta od pozemského tela, s ktorým je počas života spojená jemnohmotnou astrálnou šnúrou. Väčšinou už necíti bolesti pred smrteľným zápasom, i keď telo vydáva ťažké vzdychy, lebo z neho vykĺzne rýchlo a ľahko. Opačne je to pri nedostatočne vyvinutej duši, ktorá v dôsledku ťažšej váhy ostáva spojená s telom dlhšie, preto prežíva aj bolestný smrteľný zápas. Nie je zriedkavosťou, že vníma aj svoj pohreb a často cíti aj pitvu a rozklad tela. Zákon rovnorodosti ju dlho drží pri tele, kým dozretá, ľahká a jemná duša sa od neho oddelí rýchlo v dôsledku veľkej rozdielnosti.

Príbuzní môžu niekedy mŕtvemu nechtiac uškodiť. Ak duša rýchlo opustí svoje telo a šnúra, ktorá ju s ním spája, nie je ešte pretrhnutá, na silné náreky a zúfalé volanie svojich príbuzných sa dobrovoľne do neho vracia. Chce im povedať, aby netrpeli, lebo žije, ale na inej úrovni. Lenže oni ju aj tak nepočujú a nevidia. Návratom do tela však duša prežíva smrteľné muky, ktorých mohla byť ušetrená.

Podľa čoho sa pozná vyspelá duša? Nemusí to byť vždy duševne vzdelaný alebo nábožensky orientovaný človek. Mnoho tzv. hlboko veriacich nemá vôbec vyspelú dušu a naopak, nejeden ateista ňou môže disponovať, ak jeho pohnútky a činy sú čisté a nezištné. Niekedy človeka s vyspelou dušou jeho okolie ani nespozná, lebo jej kvality sa často neprejavujú navonok.

Smrť by sme mali brať ako niečo zákonité, nevyhnutné, čo je často určené už pred narodením. Aj predčasná smrť je väčšinou plánovaná. Preto pomstu a krivdu treba ponechať na večné zákony. Veď smrťou sa nič nekončí, iba sa mení prostredie a forma života. Z hrubohmotnej Zeme prechádza človek do jemnohmotnej, kde pokračuje v ďalšom vývoji.

Jediným majetkom, ktorý si človek odnáša po smrti do večnosti, je duša. Všetko ostatné smrťou zaniká. Aj rozumové poznatky, lebo rozum je len jemnejšia časť mozgu – hmoty.

Doteraz sme jemnohmotnosť nazývali astrál, ale v skutočnosti začína už v hrubohmotnosti, v strednej časti. Duša človeka musí podľa zákona spätného pôsobenia prežiť po smrti v astráli všetko, čo neodpykala na Zemi. Vyspelá a čistá duša, nezaťažená vinami a nízkymi sklonmi, prechádza cez tento prah rýchlo do vyšších sfér jemnohmotnosti. V astráli je omnoho pestrejší život než na Zemi. Krajiny, budovy a všetko, čo vytvoril, alebo vymyslel človek na Zemi, je tu krajšie, alebo aj horšie, lebo jemnohmotnosť sa ľahšie formuje.

V inej časti astrálu sa nachádzajú predobrazy všetkých vecí a činností z vyšších svetov, podľa ktorých ľudia na Zemi tvoria svoje diela. Kto na čo myslí, to si podľa zákona rovnorodosti pritiahne, lebo to doslova visí nad jeho hlavou. Prispôsobí predobraz vlastným predstavám a dobe a myslí si, že všetko pochádza od neho. V skutočnosti mu k dielu dopomohli aj ostatní ľudia na Zemi, ako aj vo vyšších sférach, ktorí sa zaoberali podobnými činnosťami.

Astrál a jemnohmotnosť nie sú konečným cieľom putovania duše. V nich len „vyčkáva“ na ďalšie vtelenie, ale nespí večným spánkom. Vyspelejšie duše tu žijú aktívnym životom ako vedomé osobnosti, aj sa vzdelávajú. Duša má tiež podobu človeka, dokonca krajšiu ako hmotné telo. Keďže je jemnejšej podstaty, má schopnosť rozpínať sa, ale aj zmršťovať. Preto rastie s telom. V nižších sférach astrálu nie sú duše také krásne, ani ich prostredie, lebo vzniklo z negatívnych myšlienkových foriem a citových pohnútok. Nízke duše sa zdokonaľujú v astráli utrpením, ktoré tu prežívajú podľa zákona spätného pôsobenia.

Duša po opustení mŕtveho tela stúpa hore, alebo klesá podľa zákona tiaže do určitej úrovne. Následne putuje v tejto úrovni do príslušnej časti, kam podľa zákona rovnorodosti patrí. V kresťanstve je správne vystihnuté, že duše po smrti odchádzajú do „neba“ – do vyšších úrovní, alebo do „pekla“ – do nižších úrovní. Je to obrazné vyjadrenie kvality jednotlivých hrubohmotných a jemnohmotných svetov.

Ukážme si na príklade, čo prežívajú nie celkom čisté duše na onom svete, v astráli. Ak na Zemi získali svoje postavenie alebo majetok nečestnými spôsobmi alebo na úkor iných, po smrti trpia podobnými neprávosťami. Mnohí ani nevedia, že zomreli, lebo sa dostanú do podobného prostredia ako na Zemi – do továrne, do úradu, do väzenia a pod., kde pokračujú vo svojom životnom štýle. Vďaka rovnakým vlastnostiam sú všetci v tejto sfére trestanými aj trestajúcimi. Až keď precitnú a spoznajú svoje chyby a omyly, prebudí sa v nich túžba napraviť zlo, ktoré na Zemi spôsobili. Keď nastanú vhodné podmienky, dostanú možnosť opätovne sa vteliť – narodiť sa.

V záhrobí sa zaraďujú duše podľa zákona tiaže do jednotlivých sfér a podľa zákona rovnorodosti a kvality duše, do častí. Iba na Zemi žijú spoločne rôzne vyspelí duchovia. Vytvára sa tým možnosť ich rýchlejšieho vývoja, i keď často za cenu utrpenia a škôd tých dokonalejších. Nižší jedinec tu nachádza vzor pre svoje správanie a väčšie možnosti duševného rastu. To v astráli nie je možné, lebo tam žije duša iba s dušami, ktoré sú na rovnakej úrovni. Len presýtenosť a odpor k zlu, či k zvrhlosti ju privádzajú k vývoju, k túžbe zmeniť sa a uniknúť z tohto prostredia.

Vyspelejší jedinci trpia na Zemi negatívnymi prejavmi svojho nižšieho okolia. Ak však toto utrpenie neskriví ich charakter, stávajú sa vo svojich cnostiach dokonalejší a silnejší. Cieľom vývoja je nielen zdokonalenie, ale aj získanie duševnej sily.