Symetrial SK - Obcianske zdruzenie

Sme aj po duchovnej stránke deťmi svojich rodičov?

Človek prichádza na svet podľa pozemských zákonitostí v dvoch fázach, oplodnením a narodením. Obaja rodičia žijú v domnienke, že sú „tvorcami“ svojho dieťaťa, že stvorili novú osobnosť, ktorá je po telesnej aj duševnej stránke ich výtvorom. Ak je už od mala viditeľná rovnaká podoba a povaha, vo svojom presvedčení sa ešte viac utvrdia.

Pozrime sa na tieto procesy z duchovného pohľadu.

Každé dieťa je samostatnou bytosťou

Ak vezmeme za základ, že pravou podstatou človeka je duch, ktorý je jedinečný a tvorí samostatné jadro každého človeka, zistíme, že na Zemi potrebujeme rodičov na to, aby nám stvorili telo, cez ktoré sa náš duch bude môcť v hmote prejavovať a vyvíjať. Duch sa však nededí ani nedelí ako hmota. Pri narodení dieťaťa duch rodičov nič zo seba neuvoľňuje, nevydáva. Na dieťa z neho neprejde ani najmenšia čiastočka jeho podstaty.

Ako je teda možné, že majú rodičia s deťmi podobné duchovné a duševné vlastnosti? Rodičia sú tvorcami svojho dieťaťa iba po telesnej stránke. Pomocou spermie a vajíčka sa vytvorí telesný zárodok, ktorý rastie zo živín matkinho tela. Telesná podoba i dispozície na určité choroby sú dedičné, lebo hmota je schopná delenia. Avšak po duševnej a duchovnej stránke je každý človek samostatnou bytosťou, ktorú rodičia pritiahli na Zem zákonom spätného pôsobenia alebo rovnorodosti.

Klin sa klinom vybíja

Rodič môže dávať zo svojho ducha iba výchovou, príkladom, čo dieťa vďaka napodobovaciemu pudu vedome vstrebáva alebo odmieta. Deti preto nemajú rodičom vyčítať svoje negatívne sklony a vlastnosti ako neprávom zdedený duševný majetok, lebo si ho priniesli sami, nepochádza od rodičov. Podľa zákona rovnorodosti sa narodili podobným rodičom, ako sú sami.

Väčšinou sa priťahujú do pozemských rodín duchovia s negatívnymi vlastnosťami, lebo sú podľa zákona rovnorodosti ťažší, rovnorodejší s vlastnosťami hmoty. Ak musia členovia rodiny žiť s rovnakými negatívami pod jednou strechou, vznikajú medzi nimi často trenice a problémy, ktoré napokon majú viesť k ich odstráneniu, k náprave. O tom, že pôsobením rovnakého na rovnaké sa zdoláva prekážka, hovorí aj známe príslovie: „Klin sa klinom vybíja“.

Opätovné narodenie na Zemi

Duch dieťaťa neprichádza na svet neskúsený a čistý ako nepopísaný papier. V minulých životoch už veľa zažil a prináša si so sebou aj nejaké viny na odpykanie a nové úlohy. Na svoju minulosť „zabudol“, hoci je v jeho duchu zakódovaná. Dieťa sa bude na ňu postupne rozpomínať až pod vplyvom rôznych udalostí. Žiaden ľudský duch nie je na Zemi po prvý raz. Zákon rovnorodosti by nepripustil vtelenie nového, menej zrelého ducha medzi zrelých, pretože by sa nemohol medzi nimi vyvíjať. Bránila by tomu obrovská priepasť nepochopenia medzi ním a okolím. To, že doteraz tieto rozdiely existujú, nie je spôsobené menším počtom životov, ale nedostatočným využitím týchto životov, za čo môže človek sám. Pripomína to situáciu v škole – kto nedáva pozor a neučí sa, zaostáva.

Ako sa dostane duch dieťaťa do matkinho tela?

Ako sme už na začiatku spomínali, podstatou človeka je duch, ktorý je nehmotný a pochádza z úrovne nad hmotnosťou – z duchovnej ríše. Medzi vesmírom a duchovnou ríšou je však príliš veľká vzdialenosť, preto duch musí prekonať viacero úrovní, aby sa dostal až na Zem. Z hľadiska ľudského videnia sa samotný vesmír skladá z dvoch základných častí, z viditeľnej a neviditeľnej – z hrubohmotnosti a jemnohmotnosti. Pod hrubohmotným vesmírom si treba predstaviť viditeľné vesmírne telesá – hviezdy a planéty ako aj ľudské telo, ktoré dokážeme vidieť našimi očami. Jemnohmotnosť tvoria tiene, ktoré majú rovnaký, ale omnoho väčší tvar, ľudským okom neviditeľný. Jemnohmotná časť Zeme – hovorí sa jej aj onen svet, záhrobie, astrál, je miestom, kde duch prijíma obal vo forme duše. Tu sa vyvíja duša, ktorá vznikla skôr než naše telo.

Duch teda neprichádza k matke priamo z duchovna, ale z astrálu vo forme duše. Po pozemskom oplodnení vajíčka sa zvýrazní vyžarovanie matkinej duše. Vytvorí sa tak rovnorodá dráha, po ktorej sa môže priblížiť k matke duša, resp. dušou obalený duch dieťaťa. Bez tohto zvláštneho mostu, ktorý sa utvára iba počas tehotenstva, by sa duša nemohla k matke dostať z diaľok jemnohmotnosti.

Už v začiatku tehotenstva sa duša priblíži k matke a zdržuje sa pri nej, zdieľa s ňou mnohé zážitky. Ona väčšinou cíti jej prítomnosť akoby v sebe. K vteleniu do matkinho tela dochádza až vtedy, keď telesný zárodok dosiahne maximálnu zrelosť. Po vtelení duše, resp. ducha, má už telesný zárodok vlastný krvný obeh. Aj pohyby v matkinom tele sú znamením, že zárodok ožil. Keby v čase zrelosti telesného zárodku nevstúpil doň žiadny duch, čo môže byť spôsobené negatívnou karmou alebo nesprávne sa vyvíjajúcim telesným zárodkom, ako aj slabým vyžarovaním matkinej duše, telesný zárodok zdegeneruje a odumiera. Len duch, vyššia podstata ako hmota, ho môže ďalej vyvíjať do ľudskej podoby.

K vteleniu dochádza najčastejšie z karmického dôvodu. Vtedy sa do rodiny vteľuje už z niektorého života známy duch. Ak chýbajú karmické vlákna, vteľuje sa „cudzí“ duch, ktorého spája s rodičmi iba zákon rovnorodosti, teda spoločné duševné a duchovné vlastnosti.

Vývoj ducha

Vtelením ducha do ľudského tela nastane v jeho vývoji dôležitý a rozhodujúci obrat. V hmotnom tele sa učí pod tvrdými nárazmi zdokonaľovať a rásť. Človek musí bojovať o prežitie s poveternostnými vplyvmi, s prírodou a jej tvormi, s chorobami a inými nebezpečenstvami. Na vývoj jeho ducha pôsobia aj psychické podnety – vývoj reči, avšak aj nedorozumenia s ľuďmi, osudové rany. Viacerými životmi sprvu maličký duchovný zárodok rastie do ľudskej podoby a zapĺňa postupne celú dušu a telo.

Duša sa vracia na Zem, do hmotného tela dotiaľ, kým nevyvinie svoj duchovný zárodok do samostatnej duchovnej osobnosti, ktorá ovláda dušu aj telo. To môže dosiahnuť iba vtedy, keď si človek uvedomí, že má aj ducha. Pokiaľ to nevie a žije len telesným a duševným životom, teda najmä pre pozemské potreby a starosti, nemôže, prípadne nestihne dostatočne vyvinúť svojho ducha. Čas na jeho vývoj je totiž ohraničený, nie je nekonečný.

Pri každej inkarnácii sa duša znova obaľuje hmotným telom, čo spôsobuje zabúdanie na svoje úlohy, chyby a previnenia. Keď sa človek na Zemi zdokonaľuje iba na povrchu, iba na úrovni tela a duše pod jediným vládcom – rozumom, zabudne na všetky zámery a úlohy, ktoré si na onom svete predsavzal. Zanedbávaný duch si podľa zákona rovnorodosti nemôže na ne spomenúť.

Pomoc rodičov

Veľkú pomoc pri vývoji ducha by mohli poskytnúť rodičia, keby od detstva venovali dieťaťu dostatok pozornosti, lásky a dôslednosti. Jeho duch by sa ľahšie rozpomínal v pravom čase na svoje úlohy a nerobil by v živote zbytočné chyby. Avšak keď väčšina rodičov vyvíja iba svoje pominuteľné obaly, čiže telo a dušu, ako môže vyvíjať ducha svojich detí? Iba rovnorodosť sa môže spájať a pomáhať si. Ako je známe, zlo slúži zároveň aj dobru, ak ho človek správne využije. Preto kto v sebe nosí silnú túžbu po duchovnom zdokonalení, ten sa neminie cieľa, i keď mu zlyhajú pomoci, ktoré na tento účel dostal. Nezáujem a povrchnosť rodičov vyvolá u neho síce psychické traumy a šoky, ale práve tie ho môžu duchovne prebudiť a podporiť v raste.

Negatívne pocity ako krivda, nenávisť alebo pomsta ducha psychicky zaťažujú a brzdia vo vývoji, kým odpustenie a pozitívne naladenie ho dvíha v ústrety pomoci zhora. Takýto osamelý, nikdy sa nevzdávajúci bojovník napokon prekoná vlastnú slabosť. Keďže musel vyvinúť viac úsilia ako mal, ušetrí si odpykávanie iných vín.

Keď človek splní svoje životné ciele aj bez pomocníkov – rodičov, neznamená to, že oni sú tým zbavení následkov svojho zlyhania. Veď večné zákony fungujú spravodlivo a dôsledne.

Dlhý život je darom

Dlhý život je darom, lebo človek má viac možností a času na odpykanie vín a uskutočnenie svojich úloh. To však neznamená, že skorá smrť je trestom. Pre niekoho môže byť ukončením utrpenia a prechodom do lepšieho sveta, pre iného zas karmickou odplatou. Pre ďalšieho môže byť predčasná smrť milosťou, ak nejde v živote správnym smerom a namiesto napredovania klesá. Aby sa opätovne karmicky nezaťažil, berie sa mu smrťou možnosť ďalších chýb, ak si úpadok nespôsobil vlastnou vinou.

Iba ten človek dokáže byť v živote vyrovnaný, ktorý si plní svoje životné úlohy. To mu dáva pocit zmysluplnosti, i keď je niekedy osudom stíhaný viac než ostatní.

Najdôležitejšiu úlohu pritom zohráva slobodná vôľa človeka, ktorá rozhoduje, či chce jeho duch stúpať hore, do svojho domova, do duchovnej ríše, kde môže žiť večne, alebo zostať uväznený v hmote, a spolu s hmotou podliehať kolobehu vzniku, a zániku - rozkladu duchovnej osobnosti za účelom opätovnej premeny na nevedomý duchovný zárodok.

Spracované podľa knihy Večné zákony – Nové pokolenie od Natálie de Lemeny Makedonovej

O autorke

Natália de Lemeny Makedonová sa narodila v roku 1950 na Slovensku. Pôsobila ako učiteľka nemčiny, jógy a neskôr ako vydavateľka. V rokoch 1997 - 98 napísala trojdielne knižné dielo VEČNÉ ZÁKONY, v ktorom sprostredkovala dôležité duchovné posolstvo. Po jeho dokončení náhle opustila tento svet koncom roka 1998.

Vo svojom diele podala v jednoduchej a logickej forme ucelený obraz o vesmíre a človeku, o jeho zmysle života na Zemi. Pripomína čitateľom, že sme súčasťou veľkých zmien, ktoré sú zákonitým dianím smerujúcim k zrúteniu všetkého nesprávneho. Prežitím dôsledkov nášho doterajšieho života na vlastnej koži sa zároveň pred nami otvára cesta k novému životu, založenému na prijatí nezmeniteľných vesmírnych zákonov.

Knihy sa stretli s veľkým záujmom u čitateľov a boli preložené do viacerých svetových jazykov. Vďaka svojej nadčasovosti sú aktuálne dodnes. Viac informácií o knihách a autorke nájdete na www.vecnezakony.sk