Naša planéta sa blíži k dobe obratu, kedy sa zrodí nový svet. Nemôže však vzniknúť na pôde starého, pretože bude veľmi odlišný. 
Dnešný človek by mal vedieť, že súčasné katastrofické zmeny nie sú dielom náhody, ale zákonitým dianím určeným pre blaho nového pokolenia.
O autorovi
Rozhovor s
autorom
Obsah knihy
Výber kapitol
Predaj kníh
Domov















SK
CZ
RU
HU
DE
EN
© Natália de Lemeny Makedonová
Podporte nás

Prijaté zo Svetla 
dňa 10.2.2018





Prijaté zo Svetla dňa 22.7.2018

   
Ocitol som sa na lúke plnej kvetov rozmanitých farieb, obkolesený krásnou prírodou. V pozadí sa rozprestieral hustý les tvoriaci akúsi ochrannú hradbu pred rušivými vplyvmi. Sedel som v lone prírody, načúvajúc rôznym zvukom, vdychujúc jej vôňu, dotýkajúc sa vlhkej zeme. Očami som sledoval neustály pohyb drobného hmyzu, vtákov v povetrí i lúčnych kvetov, ako sa s nimi vietor pohrával. Nebo bolo belasé a slnko neobvykle vyžarovalo do biela sfarbené lúče svetla. Odrazu som pocítil, ako ku mne priletel malý vtáčik a sadol si mi na rameno. Na chvíľku si zašvitoril a potom opäť vzlietol k oblohe.

Vstal som a vybral sa smerom k lesu. Predo mnou sa zjavil úzky chodník, po oboch stranách lemovaný rozmanitými bylinami, siahajúcimi až k mojím bokom. Bosý som pomaly kráčal vpred, dotýkajúc sa dlaňami vrškov bylín. Sústrediac sa na každý krok prechádzal som akousi očistou. Vnímal som, ako všetko nežiadúce zo mňa vychádza nohami von smerom do zeme.  

Po chvíli sa predo mnou vynorila silueta akéhosi hradu. Postupne sa stával čoraz viac zreteľnejším. Bol obrovský. Svoj pohľad som upriamil do výšky na týčiace sa veže, ktorých vrchol bol sotva viditeľný. Prešiel som veľkou bránou s vytiahnutou mohutnou mrežou do prázdneho tmavého priestoru. Mlčky som tam stál, vnímajúc okolitú tmu. Po chvíli ma zhora zasiahol lúč bieleho svetla. Celý ponorený v stĺpe jeho žiary som bol postupne vyzdvihovaný smerom nahor. 

Náhle som sa ocitol vo veľkom priestranstve, ktoré sa mi zdalo akési  povedomé. Obrovská sála s vysokým stĺporadím, siahajúcim až ku klenbovému stropu. Bolo to presne to miesto, kde som pred časom videl stáť pani Natáliu s dieťatkom v náručí tesne po jej vyzdvihnutí z hrubohmotného tela a prevzatí malého Imanuela od štyroch vznešených bytostí. Rovnako ako ona vtedy, aj ja som kráčal smerom k vzdialenému oltáru. Po oboch stranách stĺporadia ma už vítali vznešené bytosti. Prišiel som ku stúpajúcim schodom, a pomaly kráčal hore k pódiu, kde ma už očakávali Syn Človeka, Abdrushin a pani Natália, Svanhilda. Asi v hornej tretine schodov som sa zastavil a so sklonenou hlavou pokľakol pred Abdrushinom, prichádzajúcim mi v ústrety. Hneď za ním ho nasledovala Svanhilda. Stáli predo mnou a usmievali sa. Zasiahnutý Svetlom, vychádzajúcim z Abdrushina, som v blaženom naplnení a s pokorou v srdci poďakoval Pánovi, že som smel byť v Jeho blízkosti.  Zodvihol som k nemu pohľad  a spýtal sa na nejasnosti Schwanbergovho proroctva, uvedeného  v druhej časti knihy Večné zákony.  


Abdrushin sa na mňa usmial a povedal: 

„Všetko je tak ako má byť, je to v poriadku“.  

Vzápätí Jeho tvár zvážnela a pokračoval ďalej: 

„Všetko urýchlim, udalosti naberú rýchly spád. Buďte pripravení, príde to odrazu!“    


Pochopil som, že moja otázka bola bezvýznamná voči tomu, čo mi následne bolo dovolené prežiť a vidieť.



Abdrushin potom položil svoje ruky na moju hlavu a ja som pocítil silnú energiu, vlievajúcu sa do môjho vnútra. Obaja sme stáli v záplave Svetla. Vzápätí sa mi otvoril vnútorný zrak a ako odhalením závoja sa predo mnou rozvinul ohromný vesmír a v ňom naša malá planéta Zem. V okamihu  som sa ocitol v jej blízkosti a videl, ako sa nehybne vznáša v tmavom priestore, v krásnom modrastom sfarbení, zahalená do bieleho plášťa atmosféry, cez ktorý  bolo možné sem i tam uzrieť hnedozelené časti pevniny.

Odrazu sa môj zrak upriamil na svetlý objekt, prichádzajúci z hĺbky vesmíru. V okamihu sa priblížil a ja som mohol pozorovať, ako sa veľkou rýchlosťou rútil smerom k Zemi. Preletel popri nej a pokračoval ďalej vo svojej dráhe. Videl som ho zblízka, bola to žiarivá hviezda, kométa veľkých rozmerov. Vychádzala z nej ohromná sila a biele svetlo, vytvárajúce za ňou dlhý pás  žiariaceho poľa.

Pod jej vplyvom sa Zem náhle začala prudko otáčať v smere hodinových ručičiek okolo svojej osi. Rotácia postupne naberala na obrátkach. Pri zvýšenej rýchlosti všetky farby splynuli v jednu a Zem sa zmenila na sivú rotujúcu guľu. Keď rotácia dosiahla svoj vrchol, v hornej časti Zeme, v oblasti severného pólu sa náhle vytvoril veľký otvor. Vzápätí z neho začala vytryskovať zlatá tekutina (plazma) v podobe drobných čiastočiek a vo forme hríba postupne padala dolu, vytvárajúc akoby veľký obal okolo Zeme. Keď prúd zlatej tekutiny a rotácia ustali, Zem sa ocitla v priehľadnej bledomodrej bubline, niekoľkonásobne väčšej, než ona sama. Chvíľu sa vznášala v jej strede, až pokým sa bublina nezačala dvíhať smerom nahor. Pozoroval som jej pomalý pohyb, zatiaľ čo Zem stála nepohnute na svojom mieste. Bez akéhokoľvek odporu nechala bublina preniknúť Zem svojim plášťom a zrýchleným pohybom sa vymrštila nahor do svetlých výšin, zanechávajúc Zem pod sebou v hlbokom tmavom priestore. 

Uvedomil som si, že to prudké otáčanie Zeme znázorňovalo zrýchlený priebeh udalostí, ktorý z Božej vôle nastal vplyvom pôsobenia Hviezdy Syna Človeka a zvýšeným prílivom sily zo Svetla. Zlatá tekutina, vychádzajúca zvnútra Zeme, predstavovala to čisté, pôvodné, jemné jadro, čo doposiaľ ležalo uväznené v hĺbke pod ťažkými nánosmi temnom otrávenej hmoty.
Veľká priehľadná bublina okolo Zeme stelesňovala Novú Zem, ktorá sa z dôvodu svojej jemnejšej podstaty mohla oddeliť a tak vystúpiť do svetlých výšin.

Spýtal som sa na svetlých ľudí a bytosti žijúce na Zemi, ako sa oni dostanú hore na Novú Zem, ako to celé bude prebiehať. Zrazu som videl obraz, ako sa vytvorili svetelné energetické stĺpy (trubice), spájajúce Novú a starú Zem, cez ktoré boli ľudia vo svojich svetlých jemnejších schránkach postupne vyzdvihovaní nahor. Samého seba som videl stúpať nahor. Nebol som však vo svojom hrubohmotnom tele, ktoré pravdepodobne zostalo na starej Zemi. Počas vyzdvihovania nahor som bol ešte energeticky dočisťovaný, kvalitatívne pretváraný  (transmutovaný), až kým som nedosiahol úroveň svetlých výšin a mohol tak vstúpiť na Novú Zem. Vzápätí som sa na nej aj ocitol. Vnímal som čaro prekrásnej prírody plnej rozmanitých kvetov, rastlín, jazierok a vodopádov s krištáľovo čistou vodou. Lúče z nebies dopadali na povrch jazera a ich odraz ma priam oslepoval. Deň tam bol jasnejší a všade vládol pokoj, radosť a harmónia. 
Zhora som sa ešte raz pozrel dolu do tmavej hĺbky na starú Zem, avšak už mi nebolo umožnené zostúpiť na jej povrch. 

Po chvíli pozorovania som sa opäť ocitol na lúke, kde moje putovanie za týmto posolstvom zo Svetla začalo.

Prijaté zo Svetla 
dňa 22.7.2018





Prijaté zo Svetla 
dňa 20.9.2018